August 2014

Hudba hrá, srdce trepoce

26. august 2014 at 16:57 | Sauline |  Ramblings
Sobota. Dedinská ekšn. Neskôr i dedinská zábava. Bohatý ľudový program, do ktorého sa však zmestilo i čo to z modernieho sveta a tak kde sa vzala tu sa vzala Billieho kapela tam vystupovať mala. Čo znamenalo jediné: že moje i tak plané nádeje sa ešte viac nafúkli a snaha vyzerať pred ním čo najlepšie nenechala na seba čakať (je tam toho, aj tak som sa nedonútila nakydať na seba mejkap). Stačila mi obľúbená košela, rozpustené vlasy a dobrá nálada plus dve kamky ako morálna podpora (Best a Bloncka). Prišli sme tam o štvrtej. Hemžilo sa to tam ľuďmi všetkých generácii. Inými slovami celá dedina tam došla pozrieť, predsa koláče, skákací hrad a v krojoch odeté dievky spievajúce na plné hrdlo zadarmo robia svoje. Po kapele však ani chýru. Lebedili sme, smiali sa a chodili dookola. Vyhýbali sa istým osobám a s inými zase uvoľnene drkotali. Mohlo byť tak okolo piatej, keď som ich prvýkrát zazrela. Celá kapela sedela vonku pod prístreškom. Biele tričko. Žiadna šiltovka. Vlasy dlhé pod bradu. Madafaka. Vyzeral sakra dobre. Ako Heath Ledger alebo Kurt Cobain s tmavými vlasmi. Nie, nie on proste vyzeral ako Billie on sa nedá s nikým porovnávať.

A potom. Keď nás ten program vyslovene nudil a dozvedeli sme sa, že kapela má prísť na rad až o dajme tomu hodku a pól, tak sme si povedali, že zbehneme k nám domov po žuvačky, lebo tých nikdy nie je dosť. Ale čo sa nestane? Za mostom, ktorým sa prechádza stál on a ešte jeden z ich kapeli tuším, ale toho som si ak vám mám pravdu povedať ani nevšimla. Pretože ani neviem ako ocitla som sa zoči-voči Billiemu. Ale čo ti pere, ako bol blízko. Skenovala som ho pohľadom, pretože nič iné som v tej chvíli robiť nedokázala, keďže sa na mňa pozeral taky a rozmýšľala som či sa do riti mám pozdraviť prvá a keď on sa nemal k ničomu aj som sa už hotovala povedať to zasrané čau, lenže som to nestihla. Pretože on mi ho vyfúkol a povedal to tak potichu ako to len on vie a keďže ma tým úplne odrovnal tak som ešte tichšie ako on vyfúkla ahoj. Nikdy sa nezdravím ahoj, ale pri jeho čau som nedokázala zo seba vypotiť nič iné. Lebo sme si pozerali do očí. Lebo sa mi pozdravil prvý. Lebo bol tak kurevsky super-duper v tom bielom tričku s nápisom Sarcasm loading 80%.

Vôbec som nevnímala či sa s ním pozdravili aj baby a kto všetko tam ešte vlastne bol. V mojej mysli blikala iba jediná myšlienka a to, že on sa mi pozdravil! Pomaly, pomaličky mi tá myšlienka išla rozhrýznuť mozgovú kôru a tak sa to prenieslo do celého tela, čo v preklade znamená, že som sa začala nahlas smiať a podivne skackať. Vlastne si vôbec nepamätám čo som robila, toto mi opisovali baby. Cítila som sa dosť trápne, keď mi to opisovali. Pripomínam, že to sa odohralo asi 20 sekúnd po tom ako som sa s ním pozdravila, čiže ak sa na ten hluk otočil musel mať dobré divadlo a ja sa len môžem modliť aby mu nenapadlo, že to bolo iba kvôli takej maličkosti, že sa mi pozdravil. Ale viete si predstaviť tú eufóriu, keď sa mi pozdravil sám od seba asi po troch-štyroch mesiacoch? A len mne, nie aj niekomu inému. Vdmeimfnbifejbefnbf. Doma som si s babami v izbe povrtela zadočkom a aj s novými žuvačkami sme pjekne krásne išli späť na bojovisko. Bola som tak nabudená, že viac sa hádam ani nedalo a vtedy mi dokonca aj bolo jedno či videl ten môj živočíšny skrach alebo nie.

Vrátili sme sa ku kulturáku a ešte fakt dlho čakali na to kým sa konečne pripravili na koncert. Vlastne sme boli v sále, kým si to tam celé skladali, donášali, skúšali a ja som sa nemohla viac roztápať a tváriť nenápadne, ovšem. Jedna holka nás raz zastavila, že chce na koncerte skákať a zháňa ľudí blablabla a tá holka je veľmi blízka kamka s kapelou (teraz vám to vysvetľovať by bolo nadlho, a tak vám musí stačiť, že raz dávno pred sto rokmi bola partia ona, bubeník kapeli, Billie, jeden týpek a ja), no ale pointa je taká, že zatiaľ čo nám to vykladala z jedných dverí vychádzal Billie, čo bolo kvázi oproti mne a pozrel sa na mňa (moje srdéčko robilo také milé tuctuctududumtuc) a ja naňho tiež, ale nechcela som naňho čumieť ako si vždy prízvukujem a tak som sa hneď otočila späť na tú holku. To bolo ešte nenápadnejšie, ty vole, ako som si neskôr uvedomila. Pretože on na mňa hľadel ja som naňho kukla a otočila sa hneď preč. Dobre, dobre viem, že teraz si ťukáte po čele, že to tu sakra riešim, veď jeden pohľad je absolútne nič a jeden pozdrav deto, ale pochopte to more, že pre mňa to tak nie je. Okay, idem trapošiť ďalej.

Koncert sa k o n e č n e začal. Billie si prezliekol to najsuper-duper tričko čo som na ňom videla, za nejaké trápne čierne supermanovské, prevesil si gitaru cez seba a of course, že si nezabudol nasadiť šiltovku šiltom vzad. Imič pšedse gájs. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji celí koncert asi. Zlepšili sa. Znovu. Vlastne stále sa zlepšujú. Dokonca mi vôbec nevadilo, keď Billie nevládal s dychom alebo poplietol slová, pretože sa vždy tak zlato zasmial sám na sebe, že to vyzeralo ako by to tak malo byť. Sólista triafal sóla, že som sánku hľadala po zemi. Fakt by som to na nich nepovedala. Basák ako keby žil vo vlastnom svete, pretože sa len usmieval, hral a spieval si sám pre seba. Bubeník bol super ako je vlastne vždy. A dokonca sme aj skákali. Bola som vďačná, že vypli svetlá. No musím priznať, že koncert som si až tak neužila. Už len preto, že trištvrtina ľudstva v sále tam čučavo sedeli a bolo nás pár, ktorý chceli trošku rozbehnúť zábavu. Whatever. Billie sa na mňa ani raz počas koncertu nepozrel. Možno to bude aj tým, že sa na nikoho konkrétne nepozeral. Smial sa, žartoval, ale pozeral na určitý bod niekde kde som ja nebola. Ja by som robila to isté. Vlastne pozrel sa na mňa dvakrát, ale to iba preto, že som sa niečo spýtala. Teda skôr zajačala otázku. Konkrétne ako sa volá ich song. Demo, ktoré nám predviedli. Písala som tu o tom koncerte v klube čo bol ešte vo februrári alebo kedy, však? Tak teraz predviedli tú istú pesničku, ale ozvučenie bolo lepšie a tak som sa pomedzi skákanie započúvala do slov, o ktorých som vedela, že ich písal on. Bubeník to vravel. A tie slová ma dostali, síce teraz by som vám ich zopakovať nevedela, ale v tej chvíli ako som ich počúvala boli fakt dobré a hudba tiež. Zaslúžili si jeden veľký potlesk. A mali ho.

Punk-Rock je môj živoooot! Spievali. Pravdupovediac, tá pesnička mi hrá celí čas čo píšem tento článok, asi mi z nej začne časom šibať. Konflikt jedeš. Okay, koncert skončil ani nám nedali prídavok, lebo im v technike niečo ruplo. Ale chytila som Bubeníkovu paličku, i keď mierne zlomenú. Mám ju tu pekne na parapete vystavenú. Dav sa rozchádzal (haha žiadny dav tam nebol) a oni si pomaly odnášali aparatúru. Bola tma. Pršalo. Odišli na autách. Doľahol na mňa pocit, že už sa nevrátia. Cítila som sa pod psa. Objímala som sa tam vonku v daždi s mojimi babami a rozmýšľala ako ma to môže doriti tak dlho držať. Ako to, že sa nedokážem od neho odpútať? Why? Myslím, že je vám jasné, že som si nevedela odpovedať. Trošku moje zdeptané ja prebudil dažďový beh domov. Moje číny už po tretíkrát toto leto zmokli na minďár (aj tak ich nevyhodím, more), ale košela to vydržala a tak putovala so mnou späť do kulturáka na zábavu. A konečne prišli na rad aj moje šťastné ponožky s nápisom I´ve scored. Nemala som prečo ostávať doma, len kvôli tomu, že on už na zábavu nepríde. Načo sa umárať? Treba pažiť!

Už nám robili spoločnosť aj dáždniky a vymenila som svoje do nitky morké číny za čisto biele botasky. Nechcite vedieť na akú farbu sa po tej zábave tá biela zmenila. Žiadny Pervol už nepomôže. Došli sme dnu a nevedeli sme kam s vecami. Vybrali sme sa teda do vedľajšej miestnosti, reku tam sa zložím. Nakukla som do dverí a ostala som paralyzovaná. Do slova a do písmena. Sedela tam celá kapela. Akoby lusknutím prsta. Zrazu pre mňa nebolo nič stratené. Za pár sekúnd som bola nabitá novou energiou. Best ma tam vtlačila a našli sme vhodné stoličky na naše veci. Billie sa znenazdania aj s trištvrtinou kapele odoberal preč zato Bubeník k nám došiel a pýtal sa čo my na ich koncert. Mal čudne červené oči, podliate krvou a nevedela som si poskladať ako sa mohol za tak krátku dobu ožrať, ale chvíľu sme s ním pokecali. On je fajn chalan. Vždy bol. Tak ako Billie.

Na naše prekvapenie to v sále praskalo vo švíkoch. Tancovali však poväčšine starší ľudia, keďže na pódium to opierali do strún nejaký orchestráči. Mala som to úplne v paži. Všetko. Chcela som vedieť kam šiel Billie. Vlastne si moc nepamätám, čo sme robili tú prvú polhodku. Asi sme sa iba tak ponevierali a kecali s kým prišlo. Totiž bola som tam už len s Best. Bloncka sa na zábavu nedostavila. Spomínam si ako som vyšla von oprela sa o stenu a volala ségram, že kde sú a kedy dójdu. Ani sama neviem prečo som im vlastne volala. Len som potrebovala vypadnúť na chvíľu von a mala som strašnú chuť im povedať, že švihnite si je tu aj Billie. Ak si spomínate z minulého článku moja sestra ho chce tak isto ako ja. A druhá mala zase riešky s ich Basákom. Takže ich kapela nám dosť múti životy momentálne. A akurát, keď som dovolala so sestrou ( s tou, ktorá tiež chce Billieho, kurňa to znie) a niečo ťukala do mobilu prechádzal okolo mňa. On. Billie. Zase bol tak blízko ako pri prvom pozdrave a viete čo? Myslela som si, že sa na mňa ani nepozrie a len tak prejde okolo, ale nie, on ma úplne vykolajil a to tým, že sa mi pozdravil. Znova to jeho čau a znova to moje tichučké ahoj. Lenže tentoraz to už nepovedal tak potichučky ako to on vždy zvykne, tentoraz sa ku mne ešte naklonil zdvihol obočie, skrčil čelo, usmial sa a vydoloval zo seba to jedno spešl čau. Hneď mi to došlo. Teda nie hneď. Až po chvíľke čo som tam len tak otupene stála a predýchavala. Vypil si. Bolo to nad slnko jasnejšie. Už len, keď si porovnám tie dva pozdravy, ktoré mi v ten deň venoval tak priam bije do očí ten rozdiel, keď bol triezvy a keď bol trošku pod parou.

Pokiaľ si ma mal v tom stave viac všímať vôbec mi to nevadilo. Hodnú chvíľu som bola z toho jeho úsmevu alebo ako to mám nazvať úplne odrovnaná a až po tej hodnej chvíli som sa predrala davom za Best a nejak sa priplietol do cesty aj Braček (nie pokrvný, len ho tak voláme) a išli sme ho odkopnúť. Len za most (áno, za ten most), ale cestou som aspoň zistila kam Billie vlastne šiel, keď popri mne prechádzal. Keď sme sa totiž vracali na schodíkoch, ktoré vedú na pódium z vonka, stála banda chalanov. Očividne si slastne užívali cigapauzu, pretože jeden z nich po nás niečo zakričal, ale rozumela som len "baby ksndfndfogf". Donútilo nás to však otočiť sa tam a zbadala som ošiltovkovanú hlavu a z nej trčiace vlasy. Bola som si na stopercent istá, že to bol Billie. Ešte pár minút som si to celé dávala v hlave dokopy ako mozaiku.

Môj Billie (že môj ha-ha) fajčí. Kouží. Smokuje o stošesto. Predsudky bokom ľudia, bolo mi to jedno. Vynorili sa mi v hlave všetky možnosti prečo sa na to dal. A pochopila som. Znova som sa ocitla v sále. Nechala som Best nech si veci prediskutuje so svojím ex a odpratala som sa. Došli totiž moje sestry. Trochu som si s nimi kecla a potom aj tie nechala tak, keďže tam boli s úplne inou partiou. Mohla prejsť aj polhodka neviemčorobenia po tom ako som zistila, že fajčí a išla som znovu na čerstvý vzduch. Bez dáždnika. Potrebovala som si zavolať. Nevedela som komu. Vytočila som prvé číslo čo ma napadlo. Džul. Stála som presne na druhej strane ako vtedy, keď sa mi druhýkrát pozdravil a niečo som strašne rýchlo Džuli drmolila do telefónu, pričom som nadskakovala aby som pridala dôraz mojim slovám. Vôbec som nevnímala dažďové kvapky, ktoré mi kropili vlasy. Netuším čo som práve vravela, keď sa pri mne zase z ničoho nič zjavil Billie. Teda prechádzal okolo mňa. A zase sám. A nie nepozdravil sa mi do tretice. Tentokrát sa na mňa len zaškeril. Že len. Nečudujte sa mi, že som sa mierne zľakla, jeho mimika ma prekvapuje skoro viac ako tá moja. Nemal červené oči ako Bubeník alebo Basák, ale bolo vidno, že už čo to mal v sebe, pretože nič nepovedal len sa na mňa zaškeril. A čo som robila ja? Nič. Uprene naňho vyvalovala oči a vôbec, ale že vôbec nevnímala, čo mi Džul vravela z druhého konca spojenia. Kokos. Už tretíkrát za ten večer som bola z neho úplne v prdeli a on o tom ani len netušil.

Začala som Džul do mobilu drmoliť ešte rýchlejšie až sa čudujem, že mi niečo rozumela a presunula som sa do takého tmavého rohu, kde som sa cítila nerušená a bezpečne sama. Stále na mňa pršalo a stále som jej tam chúďaťu niečo mlela. Viete, keď som z niečoho mimo alebo som nervózna či vystresovaná, nadšená alebo jednoducho chcem len prosto niečo quickly povedať hovorím strašne rýchlo. Kto ma pozná vie. A Džul to v tej chvíli zažila na vlastnej koži. Vravela, že mi rozumela, ale ja nemám taký pocit. Krútila som sa v tom mojom tmavom rohu, nadskakovala, držala si vlasy, ktoré mi mokli, keď zrazu niekto vybehol spoza rohu. Srdce mi od strachu padlo až do gatí a padlo ešte nižšie, keď som zaostrila, kto to z tade vybehol. Jediné čo som zo seba vypískla bolo preľaknuté "Ježiš." čo jemu prišlo z mne neznámeho dôvodu velice vtipné a začal sa smiať. V ruke mu dohárala cigareta a ťarbavo uskočil späť za roh. Neviem prečo tam prišiel, asi počul nejaký babský hlas, ktorý doloval zo seba slová preukrutne rýchlo a chcel zistiť kto to je. A možno si aj myslel, že som to ja a keď sa mu jeho výzie naplnili prišlo mu to vtipné, ale ja mám skôr ten pocit, že mu prišlo vtipné skôr to ako som sa ja zľakla. I tak je to úplne čuma-fuk. Ale ten smiech. Jeho smiech. Ty vole. Ty kokos. Čo ti práši.

Tesne po mojom štvrtom skoro infarkte spôsobenom ním som Džul nechala už radšej tak a pratala sa späť dnu. Už som vonku mokla priveľmi dlho. A už som bola príliš vylisovaná z neho. Bolo treba zapiť. To mi poskytla sestra. Hneď po otázke či viem, kde je Billie. Nie, tvárila som sa, že neviem. Radšej som do seba prekotila trochu maliny a zbrzdila kofolou. Ona už mala toho v sebe viac a to bolo vidno vďaka tomu, že mi nonstop opakovala, že on ju nikdy nebude chcieť, pričom som sa ja cítila úplne stejne ako ona. Tak rada by som ju potľapkala po pleci a povedala, neboj ségro som na tom podobne, ale nemôžem jej to povedať a tak som len trepla, že nič nie je predsa nemožné. Zastavila som sa za Best hodila reč, prišla späť za ségrou. Jednou aj druhou a na jej potešenie išla s ňou hľadať Billieho. Nenašli sme ho. Nevermind. Vytratila som sa. Von. Do dažďa znovu. Vytiahla som mobil. Komu zavolám tentoraz? Toť otázka. Bola polnoc a tak som vybrala Denserku, ktorá bola na sústredku. Tiež som jej tam niečo rýchlo drmolila a tiež som stála v tom tmavom rohu, ale tentoraz ma tam Billie neprišiel pozrieť. Iba som zmokla a dostala od Denserky radu, že mu mám vopchať jazyk do krku a bude.

Mala som pocit, že keby si vypil ešte viac prihovorí sa mi, ale nemala som už šancu odtestovať akú hladinu alkoholu mal v krvi, pretože som ho stretla už len raz aj to len tak, že som prechádzala popred neho, čiže som mu bola chrbtom a nič mi nepovedal, nezaškeril, nezasmial. Hodinky sa blížli k jednej, času môjho odchodu. Ešte som pár krát trsla s Best, s jedným ožratým a popočúvala ségrino nariekanie na adresu Billieho. Raz som ju priam podhodila pred neho aby sa mu pozdravila a tak sa aj stalo, ale jediné čo jej bolo odozvou bolo jeho tiché čau. Niekde vo svojom vnútri som bola rada, že sa nič viac nestalo z jeho strany, pretože... Viete prečo.

Ocitla som sa v divnej situácii. V noci sa mi to vrátilo všetko. Nedalo sa mi zaspať. Rozmýšľala som nad ním. Celí, celučičký čas. A ak som aj konečne zaspala snívalo sa mi s ním. Čiže prakticky celú noc som rozmýšľala nad ním. Ako som mohla dopustiť aby si jeden chlapec robil s mojou hlavou a srdcom čo chce tri dlhé roky? A najlepšie na tom je, že on o tom ani len netuší. A ja sa tu raz dusím, raz vrieskam od radosti a raz sa umáram v sračkách, že sa nič nezmení. Neviem. Neviem. Neviem, ako to všetko bude ďalej, ale keď možno budem nosiť svoje šťastné ponožky a počúvať svoju intuíciu... Dobre. Nechajme to tak. Yolo. :D Dokážem sa baviť aj bez toho aby som furt na neho myslela. Vážne. Echm.

Zhrňme si to. Raz sa mi normálne pozdravil. Bez šiltovky. Bez úsmevu. Len uprený pohľad a tiché čau. Druhýkrát trošku pod parou sa na mňa strašidelne usmial, naklonil a povedal čau. Hlasnejšie čau. Tretíkrat sa na mňa z ničoho nič zaškeril. A štvrtýkrát sa zasmial na mojom zľaknutí. Okay. I am dead.

Naša vášeň, je naša moc.
Billie Joe Armstrong

P.S.: Vážne ma mrzí, že vás tu zavalujem dlhými článkami prakticky o ničom, ale niekde to musím zo seba dostať. Berte ma s rezervou.
P.P.S.: Inak moje šťastné ponožky som nosila ešte aj celú nedeľu a bolo mi jedno či smrdia, či nie.

Nič sa nedeje ani vietor nefúka

13. august 2014 at 14:37 | Sauline |  Ramblings
Dopredu upozorňujem, že sa idem vypísať o niečom... vlastne o ničom, keďže sa nič nestalo, takže to budú múky jak hovädo, ale dúfam, že mi to aspoň trošken pomôže a keď nie tak to zo seba vypudím krikom alebo ja už neviem čo. Nirvana mi už hrá, tak sa do toho môžem pustiť.

(Do rite tam ani neviem kde mám začať.) Jednoducho sa konal jednodňový fest v najbližšom meste kde malo byť Ine Kafe, takže bolo hneď jasné, že ja tam of course nemôžem chýbať a že by tam nemal chýbať ani on. Billie. A nechýbal ani jeden z nás. Už v autobuse sa to celé začalo, pretože sme tam boli natlačení ako sardninky, čo samozrejme vyústilo na zákrute, ktorú pán šofér zobral tak z ostra nehľadiac na nás ledva stojacich a s kamarátkou sme sa poskladali ako domino. Pridlávila mi nohu a na pár sekúnd som ani nevedela kde som, čo robím a prečo som na kolenách. :D Keď sme vystúpili jej brat mi vravel, že môj smiech bolo počuť na celí bus, že vlastne môj smiech vždy a všade počuť. Super. Tým som síce známa, ale keď si pomyslím koľko známich ľudí bolo v tom buse... Whatever. Dostavili sme sa na miesto činu.

Hemžilo sa to tam ľuďmi. Chodili sprava doľava ako taký mravenci, ktorý nevedia kam vlastne idú. Ani sa nečudujem, práve tam totiž hrala úplne nezáživná neznáma kapela. Vlastne, keď si teraz snažím spomenúť sama neviem čo sme vtedy robili. Úplné okno mám a to som bola triezva. Ešte bolo pšedse málo hodín na to piť niečo iné ako kofolu. Berme to tak, že prvú dajme tomu hodku, dve sa nedialo nič interesting, len sme sa ponevierali kde sa dalo (splinuli s davom) a stretali známych. Potom prišiel na scénu Polemic čo znamená, že sme sa nejak netuším jak ocitli tesne pred pódiom, áno presne tam, kde bola najväčšia tlačenica a vyspevovali si ska, ska, ska. Síce mi každú chvíľu niekto šliapal po nohách alebo udieral do hlavy (ja som nevedomky robila to isté, ale v tom dave sa to vážne inak nedalo), zábava práve touto kapelou začínala a moje hlasivky dostávali poriadne zabrať. Uverili by ste, že z toho večera som mala normálne svalovicu na rukách ako som ich nonstop držala nad hlavou? Crazy. Po Polemicu a ich Komplikovanej, ktorú ak chcete celú prečítať musíte slovník na pomoc brať, sme si dali menšiu pauzu a naše pokúšané hlasivky trošku schladili kofolou. Tuším vtedy už bola taká, že polotma a my sme spolu s odchádzajúcim slnkom boli čoraz hlučnejšie, odviazanejšie a bezprostrednejšie. A tak sa mi to páčilo.

Madafaka, ja už si vôbec nespomínam na tie detaily, ale tuším, že vtedy sme objavili Blonckinho bratranca, ktorý sa nám sám ponúkol, že nám kúpi vodku a miesto džúsu k tomu išla kofola. Povedala som si, že to so mnou ešte nič neurobí a pred otcom budem hádam pôsobiť triezvo, keďže nás mal brať domov. Exla som to teda a pocítila som takú ostrú chuť čo mi rozožierala všetky vnútornosti. Začínala pri krku a končila v žalúdku. Myslím, že to bol ten bod večera, kedy sme sa odviazali úplne. Teda minimálne ja a Denserka. A vlastne aj Best a Bloncka sa bavili, lenže oni nevykrikovali, Mám zajaca na celé kupko a následne nestáli na lavičke. Dobre to som robila iba ja, Denserka nie. :D Počkať, aj ona stála na tej lavičke. Vravím vám, že si to celé poriadne už nepamätám a to určite nebude tým alkom, keďže ho bolo desne málo, len jednem pol decák vodky, z toho by sa opila akurát tak moja mamina. Ona by sa aj z nealkoholického piva, verte mi.

No a po tej vodke (ja ten večer totiž rozdeľujem tak, že pred vodkou a po vodke :D) som ho tuším prvý krát stretla. Na to si spomínam úplne jasne. Stáli sme na ceste v dave hemžiacich sa ľudí a sledovali bitku dvoch podgurážených chalanov, ktorý nevedeli ako inak na seba upútať pozornosť. Ale bola to sranda pozorovať ich, i keď mi jedného z nich bolo celkom ľúto, keď som videla ako ním ten druhý šváca po zemi s takou vervou, že mu až teniska odletela niekam na výlet do Californie. Akurát, ale okolo prechádzal jeden blonďák s modrými očami (nech vás to nepomýli, nebol pekný ani z ďaleka) a usmieval sa na mňa ako mesiačik na hnoji až kám sa nestratil v dave, čo som nepochopila, pretože on bol na rande (raz dávno, pradávno) s Blonckou a nie so mnou, tak mal skenovať pohľadom ju, keďže bola tesne za mnou. A keby skenuje ju tak je možno všetko (no nie všetko) inak a Billie sa mi pozdraví. Takto, keď on odpútal moju pozornosť sa Billie pozdravil iba Bloncke a mňa si možno ani nevšimol, keďže som bola otočená ne druhú stranu. Super-duper. Keď sa z toho Bloncka stihla spamätať tak mi do ucha zasyčala jeho meno, teda prezývku a ja som stuhla, spozornela a vyskočila v jednom momente. Ale to už on kráčal davom v smere preč od nás. Baby ma chytili a zborovo objímali, so slovami, že sú radi, že som ho vôbec stretla, lebo už boli aj dohady, že sa minieme. Neminuli. Ale pohľadmi hej, pretože som mu bola otočená kvázi chrbtom a to všetko kvôli tomu onému, more. Nevermind.

Išli sme ďalej. Čo znamenalo splniť stávku, ktorá znela bude alebo nebude mať na sebe jeho fave všade prítomnú košeľu? Ja som bola za to, že ju na sebe mať nebude a Denserka, že bude. Vyhrala som. Mal na sebe niečo čierne. Nemala som takú príležitosť poriadne si ho obzrieť, ale všimla som si šiltovku so šiltom dozadu a ruksak. Typikejšn. Ľudia, ale on si normálne necháva dlhé vlasy or what, pretože mu trčali spod tej šiltovky tak, že si ho v nich ani za mak neviem predstaviť bez tej šiltovky. Podľa mňa s ňou aj spáva a preto si nemôže ostrihať vlasy, lebo sa jednoducho zrástli s tou šiltovkou. Dobre, už som sa zamotala. :D Kde som skončila? Jaaaj, stávka. Lenže v košeli neprišiel, čo som podvedome tušila a tak Denserka stávku prehrala čo znamenalo, že sa má prihovoriť nejakým randomným chalanom, ktorých jej vyberiem. Čo aj splnila, lenže som jej nechtiac vybrala takých, ktorý boli na mol a len čo sa im prihovorila jeden jej hneď chcel strčiť jazyk do úst. Chúďa. Hodila nohy na plecia a už bola späť pri nás.

Pár krát sme sa ešte pomotali, posmiali, vycikali, dopili kofolu a definitívne sa pretlačili dopredu tesne pred pódium, pretože tam malo zanedlho vystúpiť milované Ine Kafe. Dav bol ako zbesilí a keď hádzali moderátori hrušky (tie tekuté a alkoholické ovšem) tak skákali ako odtrhnutý z reťaze len aby to chytili. My nie, my sme už jednu vodku v sebe mali a to stačilo. Ale jeden chalan to očividne nechcel a tak to dal mne. Neviem prečo, prosto mi to dal. Nevypili sme ju. Za nami sa objavili istý traja mega zlatý chalani, s ktorými sme sa bavili a tak som im ju dala, teda jednému z nich, od ktorého som si uchmatla svietiaci náramok, dovolil mi to. Chceli nás pozvať na pivo, ale po prvé nechceli sme odísť, keďže sme čakali na Ine Kafe a po druhé už sme piť nemohli, predsa na to pivo by už ocino asi prišiel. Ale to nám nebránilo s nimi sa rozprávať pokým nás pogujúci dav nerozdelil. Zapálili si cigarety. Mierne som ich poprosila nech fajčia tak aby nám to nešlo priamo do ksichtov. Jeden z nich to pochopil presne naopak (volám ho, že Bučina, pretože mal veľké háro), pretože v jednej chvíli sa ku mne naklonil a v druhej mi ten dym vyfúkol do tváre. Celú ma to ovanulo a paralizovalo, lebo možno niekomu to príde drzé, nechutné a neviem čo, ale mne sa to páčilo. Prišlo mi to strašne tumblr. A získal si ma tým, hlavne tým víťazným úsmevom, ktorý po mne hodil. Teda získal ako získal, keď ho už v živote asi nestretnem. Whatever.

Prišlo Ine Kafe. Pogujúci dav nás skoro zniesol zo sveta, ale nejak sme sa z tade vyslobodili. Len čo sme sa dostali do vcelku comfortnej zóny, kde do nás nikto nesácal, tak zhodou okolností predomnou najkrpatejšiou stál nejaký obor. Reku why not? No nebránilo mi to v zábave. Užila som si koncert aj spolu s Denserskou ako nikdy. Naše ďalšie dve spoločníčky totiž od nás odtrhol dav. Skákali sme, jačali sme slová piesní na plné hrdlá, nad ničím zbytočne nerozmýšľali a užívali si silu momentu. Lebo, keď včera bola tma dnes príde ráno, guys. Remember it. Vážne sa nám z tade nechcelo odísť. Vratko nás bavil. Ine Kafe nás bavilo. I keď hlasivky a telo už za nami nestíhalo... Ale nič sa nedalo robiť, koncert skončil a dav sa riedil. Bolo treba nájsť ďalšie dve naše spoločníčky. Eufória z koncertu nás však neobchádzala.

Neviem kedy presne sme ich našli a kedy sme sa od nich znovu odtrhli, ale Billieho sme tuším stretli v tej fáze, kedy sme ich ešte len hľadali. Jednoducho išiel pred nami. Ruky vo vreckách. Kráčal sám. Presne tak ako, keď sme ho stretli prvýkrát. On a sám? Prečo? Všetci ho poznajú, všetci ho majú radi, pretože je to kus čupr-dupr chalana, ale on bol sám. Vlastne by ma to už ani nemalo prekvapovať, pretože som ho už na veľa akciách stretla samého, ale stále mi to nejde do hlavy. Možno taký vlastne je, samotár. Niečo také vravela aj moja sestra a jedna holka, ktorej som o tom vravela, že možno je to tak, že práve tí, ktorý majú okolo seba veľa ľudí sa cítia osamelý. Možno. Ale prečo? Je však pravda, že sa zmenil. Osobnosťou. Kto by sa nezmenil po tom čo by si prežil to čo on? No istým spôsobom je to stále on. Vtipný Billie. A ako tak išiel pred nami sám nevedela som čo mám robiť, ako upútať jeho pozornosť a tak som Denserke začala hovoriť hlasnejšie ako zvyčajne, že Ine Kafe boli super a niečo s pogom okolo toho. Zabralo to. Počul ma. Obzrel sa na mňa, ale keď ma spoznal hneď sa otočil späť. Nezastal. Neprihovoril sa. Veď načo? Takej frnde, ktorá ešte ani 15-ku neoslávila?

Následne nás pristavil jeden chalan či nemáme cigaretu, obzrel sa znova. Na nás. A zabočil do tmavej uličky. Nestihli sme ho nasledovať, pretože sme sa zakecali s tým chalanom, ktorý bol napodiv úplne v pohode a kecali sme s ním ešte dlho. Šmajzla som mu zapalovač. Aj keď nefajčím. No a čo. Ušli sme a sľúbili, že sa ešte zastavíme. Našli sme naše holky stratené. Povedali si nepovedané a stretli tých chalanov ešte zpred Ine Kafe. Ten, ktorému som dávala tú hrušku bol taký ožratý, že keď ma objímal mi hneď povedal, že ju už stiahol, pri pohľade na jeho stav mi bolo jasné, že sa nepodelil a exol ju sám. Inak by sa neváľal po zemi. Jeho kamarát sa len prizeral a keď bolo treba dvíhal ho zo zeme. Na to sa už dostavil aj Bučina. Chvíľu sme tam s nimi ešte boli a Bučina mi niečo aj vravel do ucha, ale damn si neviem spomenúť, že čo, more. Pamätám si, že som im ešte dávala oheň na cigu z toho zapalovača, ktorý som neskôr ešte vrátila tomu komu patril. Čo sa dialo potom je úplne nepodstatné. Bavili sme sa. A išli domov. Boli sme skapaté ako kone, ale predsa sme ešte do štvrtej hodili pokec so ségrami. Dozvedela som sa aj to čo som nechcela. Oni totiž nemali to šťastie aby stretli Billieho ako ja (nenazívala by som to akurát šťastím) a jednu z nich to mrzelo. Vytiahli sme z nej, že sa jej páči, že vždy sa jej trošku viac páčil. Že je to jej najväčšia tínedžerská láska. A že to nie je asi na vzťah, ale má ho rada. Každopádne má ešte rada aj svojho ex, takže neviem, ale vážne som to nepotrebovala vedieť. Teraz sa cítim ako rozpoltená osobnosť. Aj spolu s tým najcoolovejším bunnym, ktorého mi ešte v ten deň pred festom darovala. Živého podotýkam. Chápete to? Moja sestra? Ja? A ten istý chalan? Really?!

Pýtam sa: Čo mám do faka robiť? Asi nič, že? Nevadí. Viac asi počuť nepotrebujete. Vycucnite si z tohto článku ako sa asi cítim, ale neľutujte ma, ja sa z toho raz hádam dostanem. Alebo viete čo, ani to nemusíte čítať, je to zbúchané iba preto lebo som to potrebovala dať zo seba von, že vlastne v sebe držím planú nádej a nič sa medzi nami nestane. Prečo? Pretože sa spolu ani nerozprávame. Keby je všetko tak ako za starých čias. Fuck. Fuck. Fuck. Už som ticho. Totiž stihla som pri tomto článku dopočúvať celí koncert Nirvany a už mi tu hrá koncert mojich Guns´N´Roses, takže končím. Vážne už nemám čo povedať.

Srdce miluje všetko, čo je v rozpore s rozumom.
Lucius Apuleius

P.S.: Snívalo sa mi s ním. Že sa mi prihovoril.
P.P.S.: Hrá mi tu akurát Sweet Child´o Mine a ja stále neviem čo mám robiť. Kričať? Mlčať? Tá pesnička ma privádza do úzkych, aj keď ju milujem, ale tie slová.

Aj nič nerobenie je práca, vážne

6. august 2014 at 12:54 | Sauline |  Ramblings
Čo robím: Vyvalená na gauči s notbukom na poskrúcaných nohách počúvajúca srdcervúce gitarové sóla Metallici a čítajúca randomné články z randomných blogov, inými slovami jedno z tých mála rán kedy som sama doma (teda ak sa dvanásť hodín považuje za ráno).
Čo by som mala robiť: Upratovať kuchyňu, upratovať svoju izbu, upratovať bratovu izbu, v skratke presný opak toho čo práve robím, ale šak čo prázdny dom treba využiť "naplno".
Čo sa chystám robiť: Jesť, ale dosť silne pochybujem o tom, že niečo čo by mi pohľadilo chuťové bunky nájdem. Veď už ani toho fajného radlera nemáme.
Čo by som sa mala chystať robiť: Jesť, of course a upratovať.
Čo sa mi preháňa hlavou: Pohyby Micka Jaggera mi pripomínajú človeka, ktorý si šľahol viac LSD ako mal a snaží sa o balet v zrýchlenom podaní...
Čo sa mi preháňa skutočne hlavou: Billie, Billie where the fuck u are?
Čo to do riti píšem?: Sračky, lebo je mi zima na nohy, nič sa mi nechce a nenašla som si zatiaľ žiadnu summer love, ktorá by nahradila moju pomätenosť za Billiem, čiže nemám o čom písať.

Aneb prázdninujem vcelku fajn, chata, jazero, nové známosti, výlety, počasie jak na Sibíri, prežieranie, chodenie von, knihy, hudba, hudba, hudba, smiech, filmy, smiech, friendové, smiech a augustové akcie, ktoré vyzerajú sľubne. Takže žiadna prevratná vec ako žeby sa mi Billie prihovoril (ako keby som ho stretla) alebo mi niekto kúpil lístky na Slashov koncert (teraz zisťujem aký sú ľudia sebecký!). A tak statočne ignorujem, že som opálená podľa sandál a moje brucho si robí čo chce, úplne neevidujúc moje prosebné túžby nech trochu spľasne, čo k nemu pravidelne vysielam, šak čo pod vodou to nevidno.

Pýtam sa: Prečo je havran ako písací stolík? A nikto mi neodpovedá. Svet speje k záhube. Klobučník by so mnou súhlasil. A mám taký pocit, že by som si s ním velice rozumela. Pretože ani ja občas nemám od šialenosti ďaleko. Každou križovatkou sa k nej približujem a nevadí mi to. Niekedy je ťažké byť sama sebou a ešte ťažšie aby to ľudia rešpektovali, vtedy prichádza nehraná spontánna šialenosť. Nepotrebujem na to ani radlera. Stačia prázdniny. Dobre dosť. Už skončila Metallica, skončil Alice Cooper, skončil Led Zeppelin, dokonca aj Rolling Stones a Jaggerove tanečné kreácie, a začala nejaká úplne divná pesnička mladej nemasnej neslanej skupiny, ktorá si hovorí, že spieva punk-rock, som rada, že nepoznám jej meno. Keďže skončili všetky dobré a počúvateľné pesničky mala by som končiť aj ja a vrátiť sa k čítaniu randomných článok, lebo to ma baví. Idem si nájsť niečo pod zub.

Pamätajte, že o človeku sa dozviete viac, keď budete počúvať, čo vám hovorí a nie keď budete počúvať to, čo hovoria iný.
Audrey Hepburn

P.S.: V sobotu možno stretnem Billieho. Tralalala.