May 2014

Jeden pohľad by zmenil všetko

31. may 2014 at 15:57 | Sauline |  Ramblings
Moje dni sa ťahajú ako sople na rukáve a ja len horekujem nad tým čo sa musím učiť, vďaka čomu sa to potom ani nestíham učiť (viď moja kolísavá fyzika) alebo odpočítavam dni do prázdnin. Okrem toho mi ešte stíha hlavou blúdiť Billie a pár iných trápnych ľudí, ktorý mi život nezpríjemňujú, ale tak rýchlo ako sa do mojej hlavy dostali tak z nej aj odídu.

Keď sme už pri tom Billiem. Mala som tú česť ho vidieť. V sobotu to tuším bolo (čo tuším, viem to úplne presne). Bola som totiž v Klube so sestrou. Ona tam bola až do rána, ránečka zatiaľ čo ja som už o štvrť na jednu cupkala poslušne domov. Tak to býva keď prídete na párty medzi samích sedemnásť a viac ľudí. Asi nemusím spomínať, že som tam bola najmladšia. Ale bola som pozvaná. Svetlá svietili ako semafor, dym zahatoval dýchacie cesty, parket bol prázdny a bar plný. Pila som Sprite, sledovala futbal, ktorý ma nikdy nebavil, ale v tej chvíli to bolo úplne jedno a jedným uchom počúvala reči spolustojacich. Polovica z nich ma videla prvýkrát a poznala ma len vďaka mojej staršej sestre. Druhá polovica so mnou prehodila pár slov. Viac som očakávať nemohla. Ani odneho. Stal za barom, ja pred barom vedľa sestry, s ktorou si pripil. Môj druhý Sprite bol akurát vo výrobe, pretože tam bol strašne rýchlo a pohotový "barman", takže som tam len stála uškŕňala sa a zabíjala pohľadom. Len čo ségra obrátila do seba tvrdé obrátila sa ku mne a niečo mi hovorila. Niečo čo som vôbec nevnímala, pretože som cítila a kútikom oka aj videla Billieho pohľad na mne. Tentoraz nestál totiž za mnou, ale oproti mne, cez bar.

A pozeral sa na mňa. Celí čas som sa smiala na sestriných kecoh, ktoré som vďaka nemu nevnímala. Keby čo i len trošku pootočím hlavu a opätujem mu pohľad, prípadne sa naňho usmejem, všetko mohlo byť iné, lepšie. Stihla by som možno ešte aj pohodiť vlasmi. Lenže v tej chvíli sa to nedalo. Nedokázala som prinútiť svoje mozgové bunky aby ma poslúchli a vyslali signál tam kam bolo treba. Bolo to nad moje sily. Prečo? Lebo som sa hanbila. Neskôr som si kvoli tomu trieskala hlavu o vankúš. Ale keď si to tak teraz pretáčam späť, mám pocit, že keby sa to stane znova a ja som v tej situácii zaseknutá znova urobím to isté. Čiže vlastne neurobím nič. Možno keby som mala v sebe ten pohárik, ktorým si pripíjali je to inak, ale pokiaľ som triezva a som to stále ja. Možno keby sa po tom čo sa nám pozdravil rovno aj prihovoril bolo by všetko iné.

A tak som odchádzala domov so zvesenou hlavou a nenaplnenými snami. Bože to znie. Ale to čo mi povedala sestra ráno znelo horšie. Ona sa totiž s ním bavila. Po tom čo som odišla. Oficiálne sa zoznámili, bavili, smialy, rozprávali. Okay. Why not? Tak žiarlim, no a čo. Ale ja to dám ľudia, vážne. V lete. Musím. Lalalala.

Miluješ, pretože miluješ. Pre lásku nie je dôvodu.
Saint Antoine De Exupéry

Mám chuť pobudiť polovicu sveta, nie, celí

15. may 2014 at 17:37 | Sauline |  Ramblings
Viete, niekedy, keď si čítam po sebe články (a počúvam pri tom Zoči Voči), ktoré mám uložené v rubrike Rozepsané, čiže ich nemôžte vidieť, je mi do smiechu. Čítať po sebe skoro pol roka starý článok je fakt zážitok. Celkom mi to pripomenulo tú noc, ako som sa cítila, ako mi grúlilo v žalúdku a ako som mala pocit, že nič iné ako rozoberať otázky života a smrti robiť nemôžem. Viete tento článok nemal nikdy uzrieť svetlo sveta lebo sa mi zdal príliš vyklonení z môjho normálu, ale teraz si hovorím prečo nie? Tak sa pozrite do mojej mysle z pred polroka.

Je noc. Skinsáci mi pekne zahrali na citlivé struny, takže mám prečistené slzné kanáliky a dúfam, že sa tým pádom v najbližšej dobre nebudú chcieť prejavovať. Lebo slzné kanáliky bývajú častokrát zákernejšie než ľudia. Verte mi. Len neviem čo mám robiť. Nehcem spať. Nechcem. Som hladná, ale nemôžem sa ísť najesť, pretože naše schody vŕzgajú, náš kredec vŕzga. Celí náš dom vŕzga. Tak radšej píšem. Sem. Len tak.

Prechádzame cez štvrť rok, ale je mi to úplne jedno. Ako vlastne všetko v tomto momente. Škola. Na čo je škola? Aby nás pripravila do života? Wtf?! Niekto tým pádom nevystihol podstatu života, ale to je jedno. Preboha. Nejdem tu polemizovať nad svetom o pól tretej v noci alebo skôr ráno? Som zmätená. Neviem či mám dokončiť môj Skins maratón alebo sa na to vyprdnúť. Aj tak som už dosť rozcitlivená. :D

Viete čo si myslím (okrem toho, že mi asi praskne žalúdok z toho hladu)? Že nech sa deje, čo sa deje, všetko má svoj dôvod, svoju podstatu, len ľudia, pochabý, naivný ľudia sa to snažia zmeniť. Ako vlastne všetko. Nad všetkým chcú mať moc, ale niekedy nevedia pochopiť, že sa to jednoducho nedá. Môžme mať pod kontrolou seba, ale nič, nič iné. Sme len ľudia. Len jedny z obyvateľov tejto planéty. A preto si myslím, že dôvod má aj to, že sa momentálne cítim ako prejdená kombajnom s ostňami na kolesách (ak kombajn vôbec má kolesá). Neviem prečo sa tak cítim. Lebo tento moment je zlý. Ale nie život, iba moment. Lebo som ho nevidela tri mesiace a niekedy mám pocit, že sa udeje niečo sakra zlé a už ho neuvidím vôbec. Sauline! Pšt. Prestaň. Vidíte? Hovorím. Zlý moment. Sakra zlý. Shut up. Agrh.

Všetko teda má svoj dôvod. Všetko je predurčené. A my to nezmeníme. Len Boh má nad naším osudom moc. Len on. My sme pajáčikovia. Niečo ako Sims. Len ide o viac. Ruská ruleta. Niekto zomrie hneď nazačiatku, niekto až na konci. Tak aby sa to zdalo nespravodlivé. Avšak je to len rafinované.

Prečo sakra filozofujem? Teraz? Keď by som mala snívať o koale oblápajúcej dúhu? Lebo aj ja som len človek. Človek, ktorý je raz dole, raz hore. Človek, ktorý cíti. Preto teraz nespím, ale ťukám sem a mám pocit, že mi môj prázdny žalúdok vybuchne. Lebo nič lepšie v túto chvíľu robiť nemôžem. Muhahaha. Čo to za kaleráby sem sakra píšem? Vidno, že je noc. Cítim sa ako napitá. Lenže vedľa mňa je jedine tak dezodorat a kedy sa napijem z toho, tak prehrám v ruskej rulete a to nedopustím, nebojte sa. :D Ja tu budem až do konca. Až kým nesplním svoju tajnú misiu s poradovým číslom 009. Pamatäjte si to. Warrior.

Zase trepem. Ramblings. Nie nadarmo sa táto rubrika tak volá. Ale nemusíte sa báť, tento článok aj tak nikdy neuzrie svetlo sveta. Na to som príliš múdra. :D Alebo len nechcem aby ste vedeli aký výkyv ma chytil v sobotu v noci. Alebo je všetko úplne inak. Oukej, serem na to, idem spať. Skoro ma to napadlo, že? Viem, som divná. Trafene divná koalia žena. Bože, Sauline už čuč. Damn.

My všetci sme divný. Mali by sme oslavovať našu individualitu, nie sa za to hanbiť alebo to skrývať.
Johnny Depp