April 2014

Haraburdes

21. april 2014 at 21:29 | Sauline |  Ramblings
Najprv to vyzeralo bezšance. Dídžej si žil vlastný svet s troma ľuďmi na inak úplne prázdnom parkete (logika dedinských zábav: je tam sto ľudí a devädesiaťsedem ich stojí na chodbe, nie že by trsali). My sme sedeli pri stole a nepočuli si ani vlastné myšlienky. :D Došlo to až do takých rozmerov, že sme museli na mobil napísať čo sme chceli a dať si to navzájom prečítať. Boli sme tam my štyri hviezdy (zase raz najmladšie z celého osadenstva), z čoho jedna z nás oslavovala svoje nejubileum. A tak sa jej brat veľkorysne rozhodol (podozriemvam ho, že aj on už bol pod parou), že nám každej kúpi vodku s džúsom. A čo my? Ešte do tej chvíle sme boli skalopevne rozhodnuté, že nebudeme piť, pretože našou prioritou bolo dostať sa triezve domov, ale tak čo mal človek robiť, keď môže dostať zadarmo pitie na jeho suché hrdlo? Nebojte sa ani chytené sme poriadne neboli. Najlepšie bolo, že sme tam mohli byť do dvanástej z čoho sme sa poriadne bavili od jedenástej, pretože až vtedy sa parket začal zaplňovať.

Dovtedy sme len tak sedeli. Ponevierali sa okolo kulturáku a späť. Tlačili sa pomedzi hordy ľudí, ktorý netancovali. V jedej z častí, keď sme akurát sedeli som do mobilu vyťukala slová "Tak Billie tu dnes asi nebude..." už úplne zmierená so skutočnosťou, ktorá mi vrážala do mozgu viac ako tá vodka s džúsom. Simsalagrim. Presne v tej chvíli, čo som displej mobilu natrčila mojim spoločníčkam, ktoré súcitiac prikyvovali sa objavil hneď vedľa nášho stolu. Spolu s chalanmi z ich kapeli sa rozložili neďaleko nás. Wtf? Skoro ma prekotilo. Tuším som chvíľu ani nedýchala. Viete, čo som zistila? Že vtedy, keď ste najviac zúfalí a nedúfate už ani v sväté hovno, to príde. Všetko sa to obráti naruby v ústrety vaším starým predstavám (však Best?). Nehovorím, že včerajší večer na zábave, kde hral dídžej výslovne tuc-tuc a svetlá behali od červenej cez zelenú až k modrej sa stalo niečo prelomové. Práve naopak. Napriek tomu, že boli hneď vedľa nás, nestalo sa nič. Absolútne nič. To nič nenávidím úplne zo všetkého najviac, vždy, keď ho stretnem. Už sa to takto vlečie dlho. Mega dlho. Nie je to ani za mak zábavné.

Nehovorím však, že nám to bránilo v zábave. Práve naopak. To, že tam bol ma posúvalo dopredu ej kej ej do stredu parketu. On netancoval. Čo mi bolo hneď jasné. Stál tam opretý o stôl v tej jeho červenočiernej kockovanej košeli, ktorú zo seba asi nikdy neskladá, obkolesený ostatnými týpkami. A my sme tancovali. Presne na to tuc-tuc, ktoré nemám rada, ale tancovať sa na to dá všetkými spôsobmi. Vyblázniť. Trsať zadkom, hlavou, bokmi, rukami, nohami čím príde. Do rytmu. Mimo rytmu. Ale s úsmevom na perách. Viete koľko mi trvalo kým som tie tri ochechule prehovorila aby so mnou na ten parket vôbec šli? A viete ako sa potom bavili? Ruka hore, hop, hop, hop a išlo sa. A pritom ako som si tam cupkala-dupkala som sa snažila ho nestratiť z dohľadu. Stál tam stále opretý o stôl. Sledoval čo sa deje na parkete. A dokonca párkrát (fakt iba pár) sa na mňa pozeral. Upozornila ma na to Best. Ale nie je to nič výnimočné. Uvedomujem si to. Až príliš.

Nerozprávali sme sa. Chvíľu som dokonca stála asi dvadsať centimetrov od neho vzdušnou čiarou, ale problém bol v tom, že každý sme boli v inom debatnom krúžku. To, že sa nám (opakujem nám, nie iba mne) pozdravil mi fakt tiež nestačilo. Pravdupoviediac za celí čas som sa mu ani raz nepozrela priamo do očí. Čiže sa nám ani raz nestretli pohľady. Čo znamená, že to ide s nami dole vodou. :D To sa musí napraviť, vole.

Napriek tomu, že okolo jednej som ležala zmorená v izbe na podlahe odmietajúc vyzliecť si zo seba košelu, ktorá mi ho nejakým nedopatreným spôsobom pripomínala, rozmýšľajúc o tom jak je to nahovno, to bol pekný večer. Oslávenkyňa sa bavila. Best sa bavila. Bloncka deto. A ja koniec-koncov tiež. Jeden stratený prípad ej kej ej o štyri roky starší jedinec mužského pohlavia, ktorý ma viac než zaujíma mi to nepokazil. Možno iba trošku. Nie, nepokazil. Víťazstvo bolo už len to, že sa tam vôbec ukázal, s čím som vonkoncom nerátala. Ale čo už, ak sa to má niekam posunúť tak sa posunie, ak nie tak príde niekto iný, aj keď v tejto chvíli (a najbližších pár mesiacov) si to absolútne neviem a nechcem pripustiť. Chcem až tak veľa, byť s ním aspoň kamarátka?!

Everybody put up your hands
Say I don´t wanna be in love
I don´t wanna be in love
Good Charlotte (moja záchrana)

Nech sa stalo, čo sa stalo bol tam, bol dokonalý jak vždy a ja som ako vždy dúfala, že sa to konečne prelomý, ale na to potrebujeme asi niečo viac. Niečo lepšie. Lepšie miesto, lepšie načasovanie, lepší deň. Toto bol iba jden z tých dobrých dní, kedy som mala tú česť vidieť ho a baviť sa s mojimi girls. Čož bolo čupr-dupr. Ou yeah.

Klub 27 - Jim Morrison

12. april 2014 at 20:37 | Sauline |  Music
Líder skupiny The Doors Jim Morrison bol štvrtým členom Klubu 27. Našli ho mŕtveho vo vani v parížskom hotely 3.-ho júla 1971. Nikdy mu síce neurobili pitvu, ale usúdilo sa, že to nebola vražda, ale vraj zlyhanie srdca. Čo bolo len dôsledkom jeho divokého života ej kej ej drogy, chľasť a cígy. Také typické. No okrem toho, že žil takto nadivoko ako vlastne aj ostatný členovia tohto klubu, mal aj dosť provokatívne vystupovanie na koncertoch. Dokonca ho za údajné erotické pohyby a tomupodobné veci, ktoré tu nechcem pomenovávať aj zatkli. Zo svojej ulity, ktorú si vytvoril sa snažil vypísať poéziou, ale aj to mu bolo nahovno, lebo keď sa pokúsil ísť s tým do sveta jeho manažér to mávnutím ruky zamietol. A tak Jim išiel dolu vodou. Rozhádal sa dokonca aj s ostatnými členmi z The Doors, a chcel odstúpiť, ale nakoniec smrť urobila všetko zaňho.. V Paríži bol pôvodne aj spolu s manželkou načerpať básnické črevo no neskôr ho tam pochovali.

The Doors nie je priamo hudba, ktorá je môjmu srdcu blízka, ale má v sebe niečo zvľástne. Myslím, že to má na svedomí Jim a jeho prudko poetické texty, ktorým sa prispôsobila aj hudba. Pridávam teda ich dosť známu pesničku Ligh My Fire. Užite si to na jeho pamiatku.