Čo som robila posledné dni? Škola, domov, škola, domov, škola, domov etc. Samozrejme, že ešte niečo medzi tým bolo, ale to je nepodstatné pre vás i pre mňa. Pamätáte si keď som tu raz dááávno, ešte v decembri, spomínala isté Bilingválne Gymnázium? Jop, jop bola som na príjimačkách, ktoré na moje počudovanie dopadli celkom obstojne, ale nie dosť obstojne na to aby ma tam zobrali, pretože som nemala žiadne body za priemer (kde to domútila učiteľka, čo posielala moju prihlášku, fuck it) a tak ma to posunulo celkom dosť ďaleko na listine neprijatých. :D Konkrétne len deväť bolo horších než ja. A viete aká bola moja reakcia, keď som to uvidela? Vybuchla som do smiechu. Neviem či hysterického, šialeného alebo nahnevaného, proste smiechu. A neopúšťal ma celí deň. Viem je to mad.

Myslela som si, že keď ma neprijmú tak sa zrútim, pretože to bol môj sen a okrem toho som už nemala chuť ostávať na tejto zaprdenej základnej ešte rok, ale moja flegmatická povaha sa prejavila v plnom rozkvete a zariadila to za mňa. Mávla som rukou a hovorím si, že mám ešte rok, ak to nevyjde potom budem revať, teraz sa ešte môžem smiať do sýtosti. Zato moju Best to vzalo viac než dosť. Ale to nevadí, stále je tu nádej budúceho roka. Neviem si predstaviť, že budem chodiť na inú strednú ako tam. Každopádne musím zabrať a vytiahnuť známky ako viem, keď si chcem žiť svoj sen. Ale keď vonku vidím tú krásnu slnečnú prebúdzajúcu sa jar hádžem všeko za hlavu a hovorím si, že ou yeah ja to dám!

Každý by predsa mal mať druhú šancu nie? Potom je už len na ňom ako ju využije. Ja sa chystám ísť na sto percent. Ale je iné chystať sa a urobiť to. :D V mojom prípade je medzi tým rozdiel ako dĺžka cesty zo Slovenska na Island. Každopádne s jarou sa mení aj vzhľad môjho Cactuslandu ej kej ej hniezdečka kde je a vždy aj bude všetko okay. By the way keby chcete vidieť rubriky tak len scroll down a ste tam.

John Lennon

Včera som sa celí deň len tak pofľakovala hore-dole po dome až pokým ma to neomrzelo a neskrsla mi v hlave myšlienka trošku sa osviežiť a ísť na balkón (asi všetci viete aké bolo včera počasie, však?). Zabalila som sa do deky omotala sa slúchatkami a postavila sa na mokrú podlahu balkóna. Vietor dul s takou vervou až som mala pocit, že odletím niekam za veľkú mláku a dážď mi jemne kropil tvár. No ostala som. Stála som tam čestne so zavretými očami a podvedome sa usmievala. Hlavu som mala prázdnu. Úplne empty. Čo sa u mňa tak často nestáva. Alebo lepšie povedané skoro vôbec nestáva. No vietor to zariadil. Odfúkol mi všetky nepotrebné myšlienky. V ušiach mi hrali Green Day a ich Jesus of Suburbia (btw. ďakujem Black, že ma s tou pesničkou zoznámila). Pieseň bola hlučná, ale nie až tak aby dokázala prehlučať vietor. Neskrotný. Ostrý. Nepoddajný. A predsa ma utešoval. Ako keby mi tou svojou silou, ktorou ohýbal stromy zo strany na stranu dodával energiu. Odvahu. A odnášal myšlienky.

Obloha bola celá zahalená v tmavých oblakoch a napadlo ma, že je to irónou osudu, pretože presne včera bol spln. A obloha bol tmavá ako čierna diera. No čo chvíľa som zbadala prvú hviezdu. Aj druhú. Tretiu. Štvrtú. S úsmevom som odvrátila zrak a znova sa ponorila do vlastného svetu vytvoreného z hudby a vetru. Vetru, ktorý okolo mňa krúžil akoby som bola královná svetla. Nie len stojaci panáčik ledva vytŕčajúci od Zeme. A keď som opäť venovala svoj pohľad oblohe hviezdy tam už neboli. Bola to hra? Schovávačka? Neviem. Ale jedno viem určite. Že ten Mesiac vyšiel. Nenechal sa zahanbyť. O niečo neskôr, keď som už bol späť v teplej izbe, som podišla k strešnému oknu a on tam bol. Žiaril v plnej kráse a odháňal o seba neposlušné mraky. Strácal sa a znovu vychádzal, ale bol. Guľatý a usmiaty. Moje druhé potešenie toho dňa.

Na včerajší večer som sa tešila celí týždeň, čo som o tom vedela. Prečo? Lebo tam mal byť on. Billie. A síce som teraz zmorená a oči mám otvorené len zo zvyku rozpíšem to tu lebo inak asi prasknem, aj keď sa nič prevratné nestalo, ale to neznamená, že pre mňa to nie je vzácne. Totiž pre mňa je vzácne už len to, že ho za tých pár mesiacov vôbec niekde mám možnosť vidieť. Okay. Lets go.

Len čo som spolu so sestrou vošla do Clubu tak hneď jak také hyeny pýtali konzumné jedno oiro, za to, že sme neboli fašiangovať (dúfam, že nemusím spomínať našu mission impossible, keď sme po štvornožky behali po dome, len aby sme im nemuseli otvoriť). S nechuťou som im to prasla do ruky a nechala si jedným slizákom, ktorého sa už budem báť asi doživotne nakresliť trápne c na ruku. Club je dedinské miestečko pre mládež. Má to posilku, eRko miestnosť a hlavnú miestnosť, kde sa to všetko odohrávalo. Nie je to tam bohvieako veľké, ale zmestilo sa nás tam viac než dosť (povedala by som, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, ale tam boli aj taký ľudia, že radšej pomlčím). Tak sme si pekne posadali kde sa dalo ako v divadle nie na punk-rockovom koncerte a čakali. Snažila som sa tváriť nenápadne a nepozerať po ňom tak okato, ale keby ho vidíte. Ten jeho ležérny postoj vo flanelovej čierno-červenej kockovanej košeli, ktorú som mala chuť z neho strhnúť a viac mu ju nevrátiť (pre nechápajúcich: po zbytok života by zdobila moje telo). A potom to prišlo. Zobrali si svoje gitary, postavili sa na "pódium" a Billie hodil pohľad na mňa a niečo sa spýtal. Bol to pohľad presne mierený na mňa som si na sto percent istá, ale vtedy som bola z toho tak vykoľajená, že som sa ako blbec obzrela do strany, že komu to hovorí aj keď za mnou nikto nebol. On to pri mojej neschopnosti niečo mu povedať radšej vzdal a zameral sa inam. Až potom mi ségra povedala, že chcel len žuvačku. Jásné veď ja som žula ak taká kravka na paši. Asi, že prečo. No a potom, keď nikto preňho nemal žuvačku koncert mohol začať. Struny sa rozozvučali, biciam vdýchli život a mikrofón sa išiel rozprásknuť pod náporom jeho hlasu skoro identického ako má spevák Green Day. Skoro. Billie má podobnú gitaru ako Slash. Koľko náhod... Aby som vám to priblížla, tak Billie a pár chalanov tvoria mladučkú punk-rockovú kapelu. Všetko je to ešte len v zárodku.

Ozvučenie bolo asi také, že gitary a bicie ručali čo sa dalo, zato spev bolo počuť asi tak ako keď niekto na vás šepká z dvadsiatich metrov, ale aj tak to bolo bombové. Hej, hej on je spevák a gitarista v jednom. Viete čo na nich milujem? Že hrajú hudbu mojej krvnej skupiny. Dokonca prekvapili a zahrali aj Black Sabbath, Paranoid. A normálne, že to dobre znelo. Som mala gambu až voľade v pivnici z toho. Celí čas som si vyspevovala úplne ponorená vo svojom živli kvapkala kofolu, tlieskala, sledovala dokonalé gitarové prechody a žiarila ako slniečko. Poviem vám niekoľkokrát sa nám stretli pohľady a to sme sa so ségrou zhodli, že on sa skôr pozeral niekam do neznáma akoby mal udržiavať kontakt s publikom, takže to bolo pre mňa málinko vzácne. Viem sama som chcela aby o mňa aspoň raz zavadil pohľadom za večer tak som si natiahla na seba svoje milované tričko Guns´N Roses a pomohlo to. Nie len, že som sa v ňom cítila ako ryba vo vode, ale sa na mňa pozrel. A nie len raz. Počas koncertu sa nám tak stretávali pohľady, že sme radšej hneď upreli zrak inde ako keby to bol hriech hodný väzenia. :D A pozeral sa na mňa aj vtedy, keď chcel aby sme niečo spievali spolu s nimi lebo vedel, že ja budem vedieť slová. Čo aj bola pravda. A tak som si žiarila. Ako stowatová žiarovka. Ten jeho smiech či dotvorené slová alebo ksichty, keď niečo bolo tak ako nemalo byť. Prosto celý on. Alebo skôr celá kapela? Idk.

A potom prišlo prekvapanie. Ovalili nás tým, že nám urobia a vlastne aj sebe, premiéru ich prvej demo nahrávky. Ak som mala predtým gambu niekde v pivnici tak teraz bola už blíže pri jadre Zeme. Nie že mi to pripomenulo niečo čo som dakedy dávno písala do zošitov, ale tentoraz to bolo skutočné. Oni ako kapela, ktorá doteraz hrávala len prespievané pesničky už má vlastné demo. A poviem vám. Bola som z toho vedľa. Síce to nebolo o tom o čom som dakedy písala, ale ako som už povedala mikrofón a ozvučenie bol tak na jednotku, že som z tých slov neporozumela dokopy nič, ale tá hudba. Bolo vidno, že na tom dreli, pretože to bolo vidieť, počuť a aj cítiť. Premakané. Struny len tak lietali, repráky sa triasli pod náporom naozaj dobrej a kvalitnej hudby. Ktorá bola k tomu ich vlastná. Ani si neviete predstaviť ako som sa tešila aj za nich. Btw. som zvedavá kto písal, ten text, ktorý som nemala šancu počuť. Ak sám Billie tak uffff.

A potom, keď som bola dostatočne pooblievaná kofolou a ovalená ich hudbou sa po troch "prívarkoch" definitívne skončil ich koncert. Úplné psie oči som mala, keď som zbadala, že oni naozaj skladajú z pliec gitary. Veď to netrvalo ani dve hodiny. Chcelo sa mi kričať, ale zároveň som mala chuť ísť vyobíjmať Billieho. No blížila sa časť, kedy som mala nádej, že sa spolu možno porozprávame. Blížila sa však i zmena hudby. Zatiaľ čo dovtedy to bola sľasť pre uši, keďže to bol rock pre moje mňa ako stvorený, teraz prišli tie slávne tuc-tuc-buch-prásk. Stála som tam v krúžku s ľuďmi minimálne o päť rokov staršími odo mňa a snažila sa preglgnúť fakt, že som v celom Clube najmladší člen, ale nevadilo mi to kým tam bol on a aká-taká šanca, že sa konečne niečo zmení k lepšiemu, že sa znova budeme rozprávať, že prehupneme trojročnú priepasť od kedy sme sa nerozprávali dlhšie ako tridsať sekúnd.

Stála som tam už s druhou kofolou, ktorú som si tak povediac prepašovala zadara a čakala. Čakala kým sa mi zjaví aspoň v mojim očiam prístupnom okolí. Zhasli svetlá svietila len disko guľa, všade bolo počuť len tuc-tuc a okolo mňa sa hmýrilo kopec kadejakých ľudí. Keď zrazu ma niečo nutkalo sa obzrieť. A oplatilo sa. Stál tam. Obďaleč. A čo robil? Pozeral sa na mňa. Nečumel, neslintal, nestál mu, len na mňa hľadel. Neviem prečo, neviem čo ho k tomu doviedlo, ale normálne na mňa kukal. A som si istá, že na mňa. Stretli sa nám pohľady. Zase raz. A ja som nevedela čo robiť lebo v mojom vnútri vyhrával nezladený orchester a tak som sa jednoducho otočila späť k nezáživnej debate okolostojúcich a predýchavala. On sa na mňa pozeral. Afneionfiejgbuíorenfdiuognvremjrogirewjhrgbfmgf!

No potom nastalo hluché obdobie. Mohla som prečesávať dav pohľadom koľko som chcela nikde som ho nemohla nájsť. Nebol tam on a ani jeho prenikavý pohľad. Netrvalo dlho a cinklo mi. On nie je typ čo by stál okolo baru s poldecákmi alebo robil brejkdens na "parkete". Zavadila som o pootvorené dvere na eRko miestnosti. Bol tam. Aj so zvyškom kapeli a ďalších pár týpkov. Nedúfala som v spásu, pretože by bolo trápne len tak tam prísť a strčiť sa medzi nich, keď som s nimi nebola vonku už cez tri roky, ale zrazu jednej holke napadlo nechať ohováranie a okuknúť stolný futbal, kde? Predsa v eRko miestnosti. Hneď som jej to odkývla tak prutko, že sa mi skoro hlava odskrutkovala. Tak sa šlo do eRko miestnosti. Sedeli tam na stoličkách a rozoberali koncert. Pred nimi stála moja záchrana. Stolný futbal, ktorý som ani omylom nevedela hrať, ale to mi bolo v tej chvíli čuma-fuk. Ak o tom ešte neviete, tak ja sa pred ním veľmi rada tvárim nenápadne, akože nič a to isté som robila aj vtedy. Snažila som sa nepozerať naňho a ani sme sa s nimi nerozprávali. Bolo totiž ťažké trafiť sa tými hrablami do loptičky a ešte k tomu ju nepustiť do bránky. Hádam nemusím spomínať, že z piatich hier som prehrala všetky nech som bola s hentým či s mojom sestrou v tíme. Prosto som talent, ale ako sa menili tímy tak sa menili aj fleky. Šli sme na druhú stranu stolného futbalu, ktorá bola presne pred nimi. Asi meter som od nich mala prdel, ale keďže som mala to svoje záchranárske GnR XXL tričko, ktoré bolo tesne pod zadok, tak som bola úprimne rada, že ho nemajú šancu skenovať pohľadom.

Ako-tak sme prehrávali tak mi tá kofola trošku stúpla do krku a prosto som si grgla. Len tak na plnú hubu. Trošku som zabudla, že nie som doma. Spoluhráči sa síce rehotali ako kone, no netuším ako sa tvárili tí za nami. Echm, echm. Spoluhráč povedal, že sa hodí k môjmu tričku to grgnutie. Akože díky. Hrali sme, hrali a myslím, že počas poslednej hry sa členovia kecacieho tímu začali baliť až kým sa všetci okrem Billieho nevyparili. On si ešte niečo šiel zobrať dozadu miestnosti pričom musel prísť presne popri mne. Ulička bola asi päť krát päť centimetra (zveličujem alebo skôr zmenšujem) a on normálne dokázal tade prejsť bez toho aby sa o mňa obtrel. Asi má nejaké špeciálne schopnosti alebo sa obtrel len o moje príliš široké tričko. Fuck. A to tade prešiel dvakrát. A raz nám aj zatlieskal. Neviem či ironicky, no dali sme vtedy gól. Ale tlieskal. Mne. A sestre. Ujujú. A bol odo mňa asi pol centimetra. No čo z toho, keď som aj tak necítila jeho voňavku. Ani som sa nestihla poriadne nadýchnuť a už nám hovoril ´majte sa´. Našťastie ségra ho ešte zastavila nejakou nepodstatnou otázkou a ja som ho hypnotizovala, lebo som to mala dovolené (čakala som predsa na nepodstatnú odpoveď) a úpenlivo dúfala, že mi venuje aspoň jeden kuk do očú. A dočkala som sa. Pri definitývnom ´čaute´. V duchu som sa usmiala a povedala si, že nesklamal. Opustil eRko miestnosť.

Neprešla ani minúta a prehrali sme znova. Nemalo cenu dávať odvetu a preto som prvá vybehala späť do tuc-tuc hluku a

čo človek neuvidí. Ktovie prečo on tam stál. V strede miestnosti len tak stál a rozímal alebo čo robil. Inak si to vysvetliť neviem, ale neprekáža mi to, pretože mi venoval ďalšie kuk. Dlhšie ako to predošlé. A ja som zase zbabelo okolo neho prefrndžala ako víchor k mojej druhej ségre. Ale aj tak mal by prehovoriť chalan nie je to tak?

No to je jedno. Už bolo po mojej večierke. Meškala som domov 25 minút. Bolo mi to jedno, ale povedala som si, že idem, pretože som nejak vedela, že ide aj on. Zdravil sa predsa nie? Tak som pozdravila baby zhrabla bundu, šatku, skryla svoje GnR tričko a vybehla do tmy. Netuším kedy stihol okolo nás prejsť von, ale bol tam. Stál vonku pri aute. Neviem kto bol vedľa neho, pretože som vnímala len jeho a v tom mi v hlave skrsla ďalšia zbabelá myšlienka, ktorú som na sekundu na to aj vykonala. Netuším prečo, ale jednoducho som sa rozutekala. Avšak tým som vychytala ešte jeden jeho posledný pohľad. Otočil hlavu. Na mňa. Ruky vo vreckách. Poslednýkrát v ten večer.

Celou cestou domou mi v hlave vírilo toľko myšlienok, že som ich ani nestíhala lapiť. Bola som zmätená. Trošku šťastná. Trošku vedľa. No stále sa nič nezmenilo. Nerozprávali sme sa poriadne. Prišla som na to, že mi máme asi takú bezlosvnú komunikáciu, kde sa len očami dorozumievamie. Problém je len v tom, že nemám ani potuchy o čom sa dorozumievame. A taktiež netuším čo mu behá v mysli. Čo by som rada vedela. No nebolo by to zaujimavé vedieť čo si myslel, keď sa na mňa pozeral? Že hej tá malá je celkom zaujimavá alebo kokos to je iná trapka. :D A ako som rozmýšľala ocitla som sa blíže nášho domu, keď priamo predomnou padla hviezda. Normálne, že si len tak padla hviezda. Ale ako krásne. Pomaličky, jasne. Ožiarila ma tak, že som na ňu kukala dobré dve minúty aj keď na oblohe už nebola. Až potom som si niečo prijala. Niečo čo vám nepoviem, lebo sa to nesplní. Kokšo, ale ja to beriem za nádej. Nádej pre mňa. Preňho. Prenás. Čo ak ju videl aj on? Ktovie. Je tooooľko možností. Ale dúfam. Možno si poviete, že som naivná, ale mne je to tak úplne u riti. Ja si nemyslím, že ma chce. Ja viem, že ma nechce. Ja len chcem aby sme boli aspoň priatelia. Ako Joe a Chandller. Slash a Duff. Aspoň. I need it.

Slash