September 2013

Facka, nevadí, ideme ďalej

29. september 2013 at 18:12 | Sauline |  Ramblings
Ja ani neviem prečo som otvorila nový článok, ale proste sa potrebujem vypísať (trepem). Len proste nechápem matike, bolí ma celí človek po včerajšej krásnej celodennej túre a som na kocky. Fuck it. A ani neviem z čoho. Teda viem, hej viem, ale nechcem si to priznať. Lebo iný ľudia majú oveľa väčšie problémy ako ja a znašajú ich bravúrne. Aj ja som to znášala doteraz, ale dnes to na mňa nejak doľahlo. A to len tým, že som uvidela fotku (nebyť fejbuku nič neuvidím) kde je on s nejakými ľuďmi prevažne chalanmi (a jednou babou). Nemalo by to vo mne vyvolať nič, keďže v popise je, že bol len na oslave tej holky, ktorá ma naviše aj priateľa, ale mala som chuť ho z tej foto odstrihnúť a prilepiť na foto so mnou. :D Som retardovaná viem.

Ale, čím ďalej tým sama seba presviedčam, že som doňho fakt rachnutá (nehcem vysloviť frázu ľúbim ho lebo by ma to uklincovalo). To, že som ho nevidela dva mesiace robí svoje. Zvládala som to vpohode, kým mi na nástenske nevyskočila táto fotka. Kde bol mimochodom tak enormne ňuňatý, že ňuňatejšiu stvúru som ešte asi nevidela. :D Potom sa objavili na scéne zabudnuté slzné kanáliky, ktoré som v poslednej chvíli zatlačila späť (boj a lá Lara Croft) a ďalej hypnotizovala tú fotku asi 15 minút vkuse. Hrabe mi. Maximálne. Ale čo má človek v takýchto bizardných situáciach robiť? Nothing. Je to jedno. Je to iba vo mne vnútri. Vonku je úsmev a kamaráti. To ostatné je nepodstatné. Viete lebo ono to je nič oproti tým radostiam, čo sa v živote dejú. Toto je len taký nepodstatný kúsok, čo sa ma snaží zožrať. A viete čo ma na tomto všetko serie najviac? Že aj keď ho na tom poondenom jarmoku stretnem nič, ale že vôbec nič sa nezmení. Len sa uistím, že ešte žije, vryjem si do pamäti to ako vyzerá a ďalšie dva mesiace oňho ani len nazakopnem.

A ešte viac ma hnevá to, že ako to celé vidím ani len ten 20 sekundový rozhovor sa konať nebude. Lebo už je proste všetko, všetko inak. Už by bolo trápne len tak prísť, že ahoj, ako sa máš a bla bla bla. No a presne to ma hnevá. Inak je všetko oukej a ja vám sľubujem, že nabudúce sem prídem už s normálnym plodným a určite nie denníčkovským článokom. I promise. Idem zahnať moje zbytočné vražedné sklony koláčmi. Hordami koláčov. :)

P.S.: Budem sa teda riadiť podľa tohto citátu, čo tu vidíte a jednoducho bez všetkého, budem len veriť.

V niektoré veci človek musí veriť, až potom ich uvidí.
Ralph Hodgsan

Magický opis nemagických vecí

23. september 2013 at 18:38 | Sauline |  Ramblings
Som tu. Aj spolu s Cassieným legendárnym Oh, wow! Kto nepozerá Skins asi netuší o čom točím, a preto vám radím pozerajte Skins! Ale neprišla som vám sem ospevovať Skins to ešte len príde (muahaha). Vlastne som prišla len tak. Že je jeseň, ktorú milujem. Dážť. Listy. Svetre. Sychravé počasie. Všetko. Jeseň je jednoducho magická. To vieme všetci. Ale je tu aj škola. To je už menej magickejšie. Oveľa. A matika. Fúha. Radšej pomlčím o magickosti tohto predmetu. Sú tu, ale aj veci mimo školy a tie sú častokrát zaujímavejšie.

Napríklad dnes mi moja best z fleku oznámila, že keď bola u zubárky stretla jedného chalana. Chalana do ktorého som tak povediac buchnutá (neviem ako to povedať, tak aby to neviznelo šialene romanticky, ale ani trápne detsky). Vraj si len tak sedela v čakárni a zrazu vonku prefrndžal nejaký chalan na skejborde, so šiltovkou otečenou šiltom vzad. A potom jej skoro oči vypadli z jamiek, keď jej došlo koho to vlastne zbadala. Najlepší je ten paradox na tom. Že ja sama som ho už nevidela dva mesiace (pcha...) a moje kamarátky ho stretávajú stabilne ako na bežiacom pásme. Som vyliala skoro polovicu flaše na lavicu a moju predrahú matiku, keď ma s tou super novinkou oboznámila. Kokos. Niekto tu má šťastie (a ja to očividne momentálne nie som). Ale potešila ma jedna vec, že počúva dobrú hudbu (rock), je pekný, vtipný, má vlastnú kapelu, kde spieva a hrá na gitare plus ešte k tomu jazdí na skejte! Som si to ja vyhliadla chlapa (o štyri roky staršieho odo mňa). :D

Čo sa budem stresovať. Jarmok všetko vyrieši dúfajme (20 sekundové rozhovory 4-ever). Asi v tom máte ešte väčší guláš ako ja sama, ale možno časom, keď to tu budem rozvíjať denno-denne vám všetko zapadne na správne miesta. Dosť bolo zbytočných rečí ide sa závisláčiť na Skins! Bye.

Láska je jediná hazardná hra, do ktorej musíme vložiť všetko, aby sme vôbec mohli začať hrať.
Plínius

Cactusland vás víta

20. september 2013 at 18:42 | Sauline |  Ramblings
Opona sa otvára, diváci bučia... Tramtaradáá! Cactusland vyšiel na scénu, spolu s jednou slečnou menom Sauline (nepýtajte sa ma ako ma napadla táto prezývka). Takže sa zrodil môj nový svet. Som tu aby som písala. Pre mňa. Pre vás. Pre všetkých. Pomaly sa zahniezďujem, ale upozorňujem vás, Cactusland je veľmi pichľavé miesto. Preto je možné, že moje názory a výlevy vám nebudú po chuti, ale to nič, ja slečna Sauline si hovorím optimistka a ako jediná obyvateľka tejto vznešenej oblasti sa budem snažiť nevyplašiť vás, návštevníkov.

Aby som bola presná, toto je môj druhý blog (blogujem skoro dva roky) a budem sa snažiť zotrvať tu, čo najdlhšie. Bude to zbesilá jazda ako vlastne všetko do čoho sa pustím. Ale nemusíte sa obávať, dám vám prilby na cestu (nezabudnite si 1 euro, viete kríza). Okrem všetkého tento môj nový pidi svet sa bude skladať prevažne z mojich strastí a radostí, sem tam možno zavíta niečo z môjho umeleckého pera (že umeleckého, haha) alebo vás budem zásobovať hudbou, ktorá mi hrá deň, čo deň. Taktiež sa budem snažiť písať moje názory na určité témy a tomu podobné drísty, jednoducho povedané, na čo natrafím to sem na píšem. Oukej, na dnes by už stačilo. Ešte o mne budete počuť, žiaden strach. Bye.

P.S.: Pevne dúfam, že som vás neodstrašila hneď prvým článkom. :D
P.S.: Zabudla som vác privítať. Tak hm... vitajte!